PREKONÁVANIE STRACHOV

Keď som bola menšia, nemala som strach. Rodičia museli dávať veľký pozor, aby som im neušla s neznámym človekom alebo si nejak neublížila. Prvý pocit strachu som začala mať z tmy, ďalej som sa bála smrti blízkeho človeka, bála som sa šoférovania, lietania, opustenosti, očných a krčných doktorov... 

A viete čo sa stalo? Život mi hádzal prekážky, ktoré som musela prekonať a so svojimi strachmi začať pracovať. Čím viac sa svojmu strachu bránite, vyhýbate sa možnosti jeho prekonania, tým je lekcia osudu bolestnejšia. 

Pamätám si na obdobie, kedy ma opustil priateľ, mamina na mňa nakričala a chcela nech odídem, babička ma len kritizovala a kamarátka nemala na mňa čas. Proste dospela som do bodu absolútnej samoty (aj keď subjektívnej) a pýtala som sa s plačom Boha, na čo je toto všetko dobré, prečo mi musí vždy všetko vziať a musím neustále trpieť?

Prvé odpovede som pochopila až neskôr. Chcel, aby som prekonala svoj limit a nebola som uväznená v strachu...

Keď prekonáte svoj strach, vyplačete sa, je to ako keď uvoľníte zaseknutý tŕň v oku. Prečo to spomínam?

Včera sa mi dostala pri okopávaní špinka do oka. Ukrutne to bolelo, celý deň som len nervózne skúšala slziť. Nešlo to. Brutálne som sa ale bála ísť na očné, tak som si povedala, že ak sa to nezlepší, ráno pôjdem na pohotovosť. Ráno som vypudila neuveriteľne ostrú karpinu, ale oko stále škriabalo a ťažko sa mi sústredilo na iné veci. 

Prišla som teda dnes na pohotovosť a taká milá vrátnička/doktorka mi zmerala teplotu, dala vyplniť dotazník a poslala ma na očné. Prosila som anjelikov, nech to dobre dopadne a cítila som, že príde tá lekcia, ktorej sa bojím...

Mladý doktor, ktorý prišiel do ordinácie bol evidentne podráždený ešte pred tým, než ma mal vyšetriť. Snažila som sa z celých síl necukať ale keď bral taký štipček, aby mi nadvihol viečko, veľmi som sa zľakla a povedala som mu, že sa bojím. On mi sarkasticky odpovedal, že aj on a či mám dva roky a zistil, že mi ten ostrý kamienok poškriabal oko, preto to bolí.Neznášam keď netuším, čo sa bude diať, a tu to presne bolo ako z môjho najhoršieho sna. 

Milá sestrička mi išla niečo zas robiť s okom. Asi videla, že som zbledla, tak mi povedala, že mi do neho dá len kvapky, doktor sa ešte raz pozrel a utekal na obed. Potom som ešte chvíľu v čakárni prekonávala pocit na odpadnutie. Tak telo bohužiaľ reaguje na strach, darmo sa človek logicky bráni a hovorí si, nič to nie je. 

Nakoniec prišla úľava v podobe sĺz a plaču, kedy som ten strach konečne pustila zo seba von.

Vždy, aj keď veštím, radím klientom, aby svoj plač nepotlačovali, lebo zbytočne sa v tele naakumuluje energia a potom sa prejaví buď psychosomatickou chorobou, fóbiou alebo aj depresiou (čo je výsledok potláčania hnevu a emócií). 

Keď si dovolíte plakať, dovolíte si prijať aj viac lásky do života.Nebojte sa preto konfrontovať svoje strachy, nech už sú akokoľvek desivé. Viem, že to znie ako klišé, ale Boh a anjeli nedopustia, aby ste dlho trpeli. Čím rýchlejšie vyberiete svoj ,,tŕň na duši" tým rýchlejšie sa uzdravíte 😊

S láskou❤️

Vaša Domi